Až keď vás prvý školský deň ignoruje triedny učiteľ a ani sa nepredstaví, lebo si myslí, že mu nerozumiete, alebo ste asi pod ich úroveň.
Až keď sa pri prvom vstupe do triedy skoro zrazíte s triednym učiteľom, ktorý vám venuje asi taký pohľad že "wtf čo tu chceš" a vám sa chce odrazu otočiť a okamžite si to odpochodovať domov.
Až keď vás prvý školský deň vaša vychovávateľka nechá pri dverách do triedy samého a vy máte pocit, že vás práve podhodila levom, ktorí vás roztrhajú na kusy.
Až keď idete v električke a pozeráte sa navzájom na svojho spolužiaka, ktorý vyzerá ako Elvis Presley, bez toho, že by ste sa pozdravilli.
Až keď sedíte v triede so svojimi spolužiakmi bez toho, že by ste si niečo povedali.
Až keď sedíte sami na obede a nikto si ku vám - narozdiel od amerických filmov - nesadne.
Až keď idete po chodbe a všetky tváre vám pripadajú prázdne a cudzie.
Až keď je vašou nočnou morou veta: "Dajte sa do dvojíc" a vám už nezostáva nič ako sa len pozerať, ako všetci okolo párujú a vás si potom prehadzujú ako horúci zemiak medzi sebou, lebo "Kto chce Aďu?"
Až keď vás spolužiaci pozdravia na verejnosti po mene a vy máte pocit, že ste práve dosiahli vrchol Maslowovej pyramídy potrieb
Až vtedy si uvedomíte, aké šťastie máte, keď už ste v nejakom kolektíve.
Byť pre mňa novou spolužiačkou bolo ťažšie, než som myslela. V takej situácii som sa vtedy neocitla už 4 roky. Chodila som do školy, kde som sa s každým poznala a nikdy som nepomyslela na to, že byť novým, znamená nemať nič a nepoznať nikoho a že to znamená všetky tie zoznamovacie konverzácie a small talky o tom, že Slovensko nie je Slovinsko, nemá forinty a netreba tam lietať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára